My poviedka 4.kapitola klamstvo
Pridávam po dlžom čase novú kapitolku dúfam že vás poteším. Pridavám po 5 komentárov:
4. Kapitola klamstvo
Zrazu sa objavili v známej izbe u Malfoyoucov. Boli tam všetci ako predtým. Všimli si že jej šaty sú zničené a roztrhané.
„Máte ho!“ spýtal sa Draca Temný pán. Strácal trpezlivosť a zúril.
„Dáme vám ho ale najprv nás pustite!“ povedala dosť odvážne a oni sa smiali. Vytrhli jej prsteň z ruky, a prezerali si ho.
„Odveď ju do izby! “ ukázal na Draca. On trochu zaváhal ale poslúchol. A už ju ťahal do izby.
„Nie pusti ma veď ste mi to sľúbili! NIE chcem isť za svojou rodinou! “ a kričala z plného hrdla. No Draco ju len ťahal do svojej izby. Zase jej nešlo použiť svoje schopnosti stále keď bola v jeho blízkosti. Ústa mi zakryl svojou teplou rukou. Vošli do jej izby vlastne to bola jeho izba. Hodil ma na posteľ.
„Chcem isť domov prosím Draco povedz im nech ma pustia!“ a mala slzy v očiach. Ako ju mohli oklamať. Nemala im veriť ako sa odtiaľto dostane. Už stratila nádej a Draca to veľmi bolelo keď ju takto videl chcel jej pomôcť ale nemohol oklamať Voldemorta. Zabil by ho, stále myslel iba na seba.
Potom sa ku nej naklonil a pošepkal jej do ucha.
„Zajtra ti poviem odpovede na všetky tvoje otázky keď tak veľmi chceš. Takže tu ešte chvíľku zostaneš.“ A mierne sa pousmial. Chcel jej dať malí boštek na rozlúčku ale ona sa od neho odtiahla.
„Dobre ako chceš. Ešte chvíľu tu ostanem a vieš kôly komu.“ Zahľadela sa do jeho očí. Boli tak blízko ale zároveň tak ďaleko. „Kôly tebe!“ Cítili navzájom svoje dychy.
„Odíď nemám na teba chuť ťa už ani vidieť.“ A odtiahla sa od neho. Draco sa tiež odtiahol a podišiel ku dverám. A odišiel no potom z dverí vykukla jeho hlava.
„Keď nemáš chuť na môj pohľad tak ti donesiem niečo k jedlu.“ A nevadilo mu že sa na neho mračí len sa letmo usmial. A zavrel dvere.
Elis bola taká zničená že si ľahla na posteľ. Nemala chuť sa z nikým rozprávať nato že ešte jesť. Rozmýšľala nad toľkými vecami, čím viac rozmýšľala tím viac si nepamätala. Potom sa premohla vstať a prezliekla sa. Dala si na seba čierne tri-štvrťáky a čierno-biele pásikované tričko s veľkou sponou. Rozpustila si vlasy aby si trochu prevetrala hlavu. No vtom už vošiel Draco. Zase mal tú istú tácku no niečo ešte okrem toho.
„Ahoj ešte sa na mňa hneváš?“ a sadol si na posteľ. Jedlo vyzeralo naozaj dobre až sa jej zbiehali slinky.
„ÁNO!“ povedala nahnevane. Bola na neho dosť nahnevane no potom sa upokojila.
„Nie veď ti za to nemôžeš.“ sklonila hlavu. Bola hrozne smutná s toho všetkého naj radšej by na to všetko zabudla ale nemohla bola veľmi unavená a chcela ho poslať preč no vtom zacítila na krku niečo chladné.
„ Dúfam že sa ti to páči. Dal mi to ten obchodník v obchode.“ Trocha sa pousmial. Bol to náhrdelník z čistého striebra. Elis sa mu veľmi zaradovala. Nikdy pred tým niečo také nedostala veľmi si to vážila. Pozrela mu do očí a milo sa usmiala.
„Ďakujem“ povedala trochu šeptom. Dracovi sa objavil úsmev na tvári. Veľmi sa mu páčili jej oči najradšej zo všetkého by sa do nich pozeral stále.
„No...už sa na mňa nehneváš?“
„Myslíš si že si si to teraz vyžehlil tým náhrdelníkom?“
„Myslím že hej.“
„Tak to sa pletieš.“
„A čo mám ešte spraviť?“
Elis rozmýšľala. Rada by aby ho pustila ale vedela že to nemôže. Rada by aspoň vedela pravdu. Povedala unavene.
„Povedz mi...pravdu.“ Draco ostal v šoku no vedel že táto otázka raz príde. Nemohol sa vyhnúť odpovedi nechcel si ju opäť znepriateliť a tak len zaťal zuby.
„Poviem ti to zajtra ráno. Dnes nemám náladu.“
„Ani by som nepovedala.“ A začala ho štekliť.
„Tak fajn keď chceš vojnu!“ A začal ju štekliť. Elis to neudržala a začala sa smiať. Boli aspoň chvíľu šťastní keď nemysleli na to všetko zlé.
„Dosť dosť prosím.“ Elis zúfalo kričala.
„Prosím nepočul som.“ A smial sa ďalej. Už nevládal a tak ju položil na posteľ. Celí udychčaný sa pozerali hore na strop.
„Som strašne unavená.“
„Aj ja. Chceš aby som odišiel?“
„Nie nie tím som to nemyslela ja len... neviem.“
„Tak tebe konečne došli slová neverím vlastním ušiam.“
„Na to si nezvykaj.“
„Fajn musím ti niečo povedať. Bola tu strašná nuda ale keď si prišla...zmenila si môj život. A neviem čo by som robil keby neprišla.“ Hovoril úplne vážne. Až mala z neho trocha strach.
„To má byť komliment? “
„No áno...aj tak sa to dá povedať.“
„Ti vieš že tu nemôžem zostať hneď keď sa mi naskytne príležitosť utečiem. Mám svoju rodinu ktorá ma miluje a ja ju nemienim opustiť kôly tomu čo teraz prežívam ja takto nechcem žiť celý môj život. Chápeš ma!?“
„Chápem...“
Bolo ticho. Ležali na posteli a vôbec sa nerozprávali asi rozmýšľali. Rozmýšľali čo bude ďalej. Zrazu sa zdvihol Draco.
„Je už neskoro...mal by som už isť. Aj tam ma už podozrievali prečo tu tak často chodím.“ Odkráčal k dverám.
„Dobrú noc.“ A odišiel.
„Aspoň si môžem pospať.“ Povedala zúfalo. Ľahla si do postele a hneď zaspala. Snívala o tom ako sa jej bude žiť dobre s rodinou. A...a čo Draco čo bude robiť s ním. Nechce ho tu nechať samého ale...ale čo má robiť...
No čo hovoríte? NAPíšTE DO KOMETáROV!!!