My poviedka 2. kapitolka odpovede
Ola!
Pridala som pokráčko na poviedku a možno začnem z novou! Táto poviedka je trocha dlhšia ale dúfam že to nie je problém. Priemne čítanie.
2.kapitola odpovede
Hneď ako odišiel sa mi uvoľnila ruka a aj moje nohy. Čo sa to som mnou deje? Ako to robím? To nie je možné. Zahŕňal ma kopec otázok na ktoré som nepoznala odpovede. Pozrela som sa na svoje ruky vyzerali úplne obyčajne a zrazu...zmizli. Neovládala som to boli neviditeľné. Bála som sa čo sa to som mnou deje, myslela som si že som prekliata či čo. Ale povedala som si že keď sem prídu zase musím byť pripravená. Ako ešte nikdy v živote. Bolo asi 3 ráno a ja som bola strašne unavená. Ale vedela som že nemôžem spať musím cvičiť a začať ovládať svoje... moje schopnosti.
Bolo už 5 hodín ráno a ja som bola taká unavená že som odpadla na zem. Zrazu niekto vošiel do izby nevedela som kto to je lebo som spala. Zobral ma na ruky a uložil ma na posteľ. Cítila som jeho silné ruky ktoré sa ma dotýkali. Uložil ma do postele a trochu ma prikryl. A ja som vedela že ten ktorý ma uložil do postele nebude taký hrozný ako ostatný. Možno sa ním snaží byť ale nepodarí sa mu to, kým som tu ja tak nie. Potom potichu odišiel a nechal ma spať.
O niekoľko hodín som vstala . Cez okno na mňa padali lúče slnka, ktoré mi otepľovali moje studené telo. Cítila som sa silnejšia ako predtým, mala som viac energie ako včera. Nevedela som koľko je hodín ale keď som sa pozrela z okna vyzeralo na 13 aj niečo. Bol obed vedela som že mi asi nič na jedlo nedajú ale hlad bolo posledná vec čo ma trápilo. Chcela som ujsť s tohto domu a chcela som aj vedieť ako sa má moja rodina, či je v poriadku. Určite mala mama o mňa strach. Ešte že ona a sestra sú v bezpečí. Počula som kroky ako niekto vchádza. Hneď som sa pre neho stala neviditeľná.
Všimla som si že mi nesie jedlo. Vyzeralo to dobre ale nemohla som im veriť, čo keď tam niečo dali. Položil to na posteľ a začal sa poobzerať. Vedela som že musím chodiť po tichu a chcela som vyjsť z izby, otvorila som dvere a...
„To by som miesto teba nerobil. “ povedal to miesto toho aby bol na mňa otočený. Nalieval tam nejaký čaj. Musela som sa odhaliť. No čo, nabudúce to skúsim znova.
„Prečo nie? Aha nechceš aby som ušla lebo by ti vynadali však je to tak“ pristúpila som k nemu bližšie na pár krokov. On sa opäť usmieval, nevidela som ho ale myslela som si to.
„Aj to. Ide mi o tvoje zdravie. Hneď keby si vyšla bolo by po tebe. A to si ani neochutnala čo som ti prichystal.“ Povedal a ja som hneď vedela o čo mu ide.
„Aha takže teraz si ku mne milý keď sme sami ale keď sme v spoločnosti už sa pretvaruješ že si ku mne odporný. Máš ako dve tváre.“ Dopovedala som a sadla si na posteľ ku jedlu. Ani som samej sebe neverila že som mu nedala ďalšiu facku. Bola som ku nemu úplne blízko no aspoň podľa mňa. Ochutnala som len prstom jedlo a vôbec nebolo zlé.
„Takže objavila si ďalšiu schopnosť to je super. Chcel som ti to...“ nedopovedal a ja som mu skočila do vety.
„Počkaj chceš mi povedať že ich bude viac tých schopností. Ja tomu vôbec nerozumiem ako si vedel že som bola za tebou veď si ma nemohol vidieť“ dopovedala som a od zase nahodil ten svoj úškrn. Zrazu sa na mňa pozrel rovno do očí a podišiel bližšie.
„Nie si jediná ktorá ma schopnosti“ nato odstúpil a išiel do kúpeľne asi sa pozrieť či mi nič nechýba. Potom som bola zase zmätená. Pozrela som sa na posteľ.
„Ja tomu nechápem takže nie som jediná kto má tie schopnosti. Máš ich aj ty? A ovládaš ich? Lebo mne to veľmi nejde“ povedala som s menším viditeľným úsmevom. Už som si nepamätala kedy som sa aspoň trocha usmiala.
„Všetko ti funguje. A áno mám ich aj ja a viem ich ovládať to ma naučila prax. Neboj sa aj ti sa ich naučíš ovládať. Som si istý. A vysvetľovať sa mi teraz nechce možno nabudúce. “ povedal to s takým pokojom. A ja som si myslela že každý ma tu bude nenávidieť a bude na mňa zazerať.
„Prečo si mi povedal vtedy na zastávke že sa voláš Alex?“ povedala zarazene. Vedela že ju oklamal ale nechápala prečo.
„Ja vlastne neviem. Draco neznie veľmi priateľsky nemyslíš?“
„Hej ale nemusel si mi klamať. A chcela som sa ťa opýtať. Sľubujem posledná otázka.“ Trochu sa zarazil ale prikývol hlavou.
„Skade si mal tie noviny? Som si istá že to neboli z toho stánku. “ povedala som zase z úsmevom a on sa na mňa usmial. Videl že som všetko zjedla a tak zobral veci a pobral sa preč. No potom sa zastavil.
„Mal som ich zo šikmej uličky. Ale ti asi nevieš kde to je. Dúfam že ti chutilo.?“ On pokračoval z ceste.
„Počkaj ja som neskončila!“ a zabuchli sa dvere. Do frasa nemôžem sa sním spriateliť Elis čo ti to len napadlo. A dopadla som na posteľ. Potom som sa postavila. Prišla som k stene, chcela som si niečo skúsiť. Dala som si ruku na stenu, a zrazu ma to odhodilo na 5 metrov. „Tak toto nie je normálna izba“. Povedala som si aj keď neviem komu som to hovorila. Bolelo ma koleno tak som si vyhrnula nohavicu. Mala som celé koleno krvavé. To nie. Buchla som si hlavu o stenu, a nevedela som ako dlho tu ešte vydržím. Bolo to len zopár sekúnd a chytila som si zranené koleno. No necítila som žiadnu bolesť. Pozrela som sa naň a moja rana bola preč. „Takže ja sa viem aj liečiť to je ohromné“. Neviem komu som to hovorila ale snažila som sa to zakričať aby ma počuli. Ale nikto nevošiel. Cítila som sa ako väzení, aj keď jedlo bolo celkom fajn. Išla som sa osprchovať lebo som sa cítila spotená. Vstala som zo zemi a okrem rany zmizla aj bolesť. Bola som rada že mám tie schopnosti ale zo schopnosťami prichádza veľká zodpovednosť. Keď som vošla do kúpeľne tak som zbadala veľkú vaňu, sprchový kútik, záchod a umývadlo nad ktorým bolo obrovské zrkadlo. Bola to pomerne pekná a veľká kúpeľňa a všetko bolo ako zo škatuľky. Dala som si horúcu sprchu, ktorá trvala asi 20 minút. Keď som skončila hľadala som nejaký uterák no našla som len župan. No aspoň niečo. Ten župan mal tmavozelenú farbu z dvoma veľkými vreckami. Bol mi trocha veľký a dosť dlhý skoro po zem, no nebola mi v ňom zima. Vyšla som a nemohla som si nevšimnúť to obrovské zrkadlo. Pozrela som sa doň a uvidela som...seba. Vyzerala som trochu inak moje akné ktoré bolo na čele zázrakom zmizlo, moje nie najrovnejšie zuby sa vyrovnali, dopĺňal ho krásny úsmev. Bolo vidno že som sa zmenila. Ako je možne že si to Draco vôbec nevšimol? Moje červené vlasy akoby sa predĺžili, a mali viac života ako inokedy. Myslela som že to je tým šampónom, mohlo byť. No so zubami to nemohol byť šampón a ani z akné. A potom som to zistila. Bolo to vďaka schopnostiam. Išla som si vyčistiť zuby, no keď som skončila boli oveľa omnoho belšie ako predtým. Ten čarodejnícky svet zase nebude taký strašný. A usmiala som sa na seba v zrkadle.
Keď som vyšla z kúpeľne na mojej posteli stál odkaz s nejakým oblečením. Ihneď ale nechápavo som si ten lístok prečítala. Stálo v ňom toto:
Dúfam že sa ti páčia. O chvíľu ti donesiem niečo pod zub.
D
Potom položila lístok na posteľ. A všimla si kvietkované modré šortky, pripomínali jej pláž a čierne krátke tričko s rúžovým kvietkom v strede. No jeho mama sa vedela obliekať. Pomyslela si. Dala si ich na seba a padli jej. Bolo jej ho ľúto ale vedela že tu nepatrí, musela s tade kade ľahšie ujsť. O chvíľu mal prísť a ona musela vymyslieť nejaký plán, a musela na to použiť svoje schopnosti. Zobrala si svoje veci do rúk a zase sa stala neviditeľnou cítila že sa opäť blíži Draco.
Vošiel do izby a už bol trocha prekvapení že sa mu opäť skryla. Videla že nesie nejaké sladkosti, no nemyslela na to aj keď ju to trocha pokúšalo. Nechal otvorené dvere lebo mal plné ruky. Elis ani na chvíľu nezaváhala a chcela odísť no zrazu nejaká priesvitná stena čo bola za dverami ju odhodila zase na 5 metrov rovno ku Dracovi. Bola už viditeľná a Draco si ju všimol ale vedel že ju to aspoň ponaučí že ho má počúvať.
„Au moja hlava.“ Povedala z rukou na hlave, no zistila už pred chvíľou že sa jej nič nemôže stať.
„Ja som ti to hovoril. Ukáž pozriem sa ti na ňu.“
„Nie to netreba“ nechcela aby zistil že sa vie uzdravovať.
„Čo hádam sa ma nebojíš no tak ukáž“ a nasilu sa jej na zranenú hlavu. Prekvapilo ho čo tam videl -Nič.
„Ti si o tom vedela však preto si mi ju nechcela ukázať. Takže si našla ďalšiu schopnosť. Budeš naozaj mocná.“ Povedal a otvoril jedny lupienky. Elis sa od neho odtiahla a pozerala sa do zeme. Bála sa že s tejto klietky nikdy neutečie.
„Dáš si? Zohnal som ich z muklovského obchodu.“ Povedal a strčil si veľkú lupienku do úst. Elis len pokrútila hlavu na náznak toho že nemá chuť. Tuho rozmýšľala no nakoniec sa opýtala.
„Draco ako dlho ma tu budú držať proti vlastnej vôli. “ videl jej smútok v očiach. Tušil že keby odišla nemal by sa s kým normálne porozprávať, lebo z tými gorilami sa veľmi o niečom normálnom nedalo.
„No...ja vlastne neviem myslím že pre nich musíme niečo urobiť a potom možno. Ale nebuď smutná veď tu máš mňa“ povedal a snažil sa ju trochu zveseliť a aj sa mu to podarilo. Elis sa trochu pousmiala no stále tomu chýbalo to čaro.
„Chcela som ti poďakovať za to oblečenie. Je celkom pekné. A kde máš mamu teraz?“ povedala a sadla si vedľa neho na posteľ. Trocha sa mračil a začali mu slziť oči, jedna slza mu vyšla z oka no on si ju stihol zastaviť aby si to nevšimla.
„Ona...zomrela. Zabili ju keď bojovala po boku temného pána. Zabil ju jeden muž. Keď som to videl rozbehol som sa za tím mužom a bojoval som s ním na život a na smrť a ...vyhral som. Nikdy mu to neodpustím. “ stále sa mračil a ja som nevedela čo robiť. Postavila sa a namierila som si to k oknu. Ten Draco musel zabiť veľa ľudí a ja som sa sním len tak rozprávala. Musela som z tade vypadnúť lebo ma donútia zabíjať a to ja nechcem. Draco si všimol že som pri okne a zamieril ku nej. Chytil ju za ruky a ona sa od neho odstrčila.
„Ty ty zabil si už veľa ľudí? Som si tým istá. Ja nikoho zabíjať nebudem a chovaj sa ku mne odporne ako k ostatným. Prečo sa ku mne správaš tak milo nestojím ti za to.“ Povedala a oči mala od sĺz ktoré jej stekali po brade. Draco sa chcel ku nej priblížiť.
„Nie! Nepribližuj sa ku mne. Chcem byť sama. Odíď prosím. “ Nemohla tomu uveriť čo práve robí. Plače pred chlapcom, to je trápne. Draco si zobral veci a jedny lupienky jej nechal. Nevedel čo jej je no pomaly začal chápať. Zobral sa a odišiel keď vtom zastal.
„Nechal som ti jedny lupienky keby si bola ešte hladná. Nechcel som ti ublížiť. Dobrú noc.“ A zavrel dvere. Elis tam len tak stála a nevšimla si že odišiel. Stále mala slzy v očiach a čakala kým jej uschnú. Sadla si na posteľ a vyložila si nohy a pojedala pri tom lupienky, lebo trápila ju jedna vec. Tá istá čo trápila Draca.
Draco vyšiel z izby a odložil sladkosti do skriniek. Potom si sadol na gauč a rozmýšľal. To nie je možné ti k tomu decku niečo cítiš. Musíš to dať preč zo svojej hlavy...nejde to nie je to len v hlave je to aj v srdci. Je to láska.